V dnešnom uponáhľanom svete, kde každého zaujíma jeho vlastný blahobyt, kde každí hľadá odpovede len na svoje otázky žijeme. Je to tak a nikdy ani nebude naopak.
Niekto mi raz povedal, že stačí chcieť a snažiť sa nájsť to čo hľadám a aj to nájdem. Myslím, že som ho zaskočil alebo presnejšie povedané aj sklamal, keď som mu na to povedal, že ja nič nepotrebujem a teda ani nič nehľadám. Začal sa ma vypytovať či to myslím vážne, či si z neho nerobím srandu. Vtedy som ešte ale nevedel, že on vie čo mi chýba a čo potrebujem. Vedel to ešte skôr ako ja sám. "Si si istý, že máš všetko po čom túžiš?"
"Všetko nie ale to čo nie, to sú len detské výmysly a sny. Mám všetko čo potrebujem." ... no on pokračoval. "A máš sa s kým o to podeliť?" .... a vtedy zasiahol do čierneho. Odpovedal som že samozrejme a odišiel som. Po chvíli som na rozhovor zabudol a pokračoval v každodennom živote.
Po nejakom tom mesiaci som sa stretával s par ľuďmi a keď som si aj náhodou spomenul na jeho otázku, tak som sa mu v duchu vysmial. Mal som pocit, že som obľúbený, že ma majú radi. Istým spôsobom to bola aj pravda. Žil som takýmto životom ďalej. Samozrejme prichádzali každodenné problémy, ktoré som buď neriešil alebo lepšie povedané som ich vyriešil tým, že som ich neriešil. Jedného dňa za mnou z ničoho nič prišlo dievča, malé no na prvý pohľad skúsené čo sa týka života a vystrúhalo na mňa úsmev ako z fotky kdesi v Hollywoode, s tým, že problémy treba riešiť. A tak sa pustila do riešenia podla mňa dosť banálnych vecí ale ako bolo mojím zvykom, neriešil som to. Zistil som, že s ňou mam isté pohľady na svet podobné a hŕbu zasa odlišných, no nejakým spôsobom ma bavilo "rozprávať" sa s ňou. (Prečo úvodzovky?? Lebo rozprávala často len ona) Ako som povedal, v živote sa mi zdala byť už ostrieľaná, hoci to vždy popierala, a teda pomohla mi pozerať sa na tú druhú hŕbu vecí trochu inými očami. ...
Bolo obdobie keď sme si jednoducho povedané začali liezť na nervy a teda mali sme so sebou nejaký problém. Aspoň tento sme vyriešili spôsobom mne dobre známym "neriešiť" a pokračovali sme ďalej v životnej ceste ktorá sa nám trochu skrížila navzájom. Len aby som vás vyviedol s omylu, zatiaľ sme ani len neuvažovali o tom že by sme spolu "chodili" a aby som vás vyviedol z falošnej nádeje, ani na konci príspevku to tak nebude.
Vlastne teraz sa sám seba pýtam čo má spoločné tento blábol s nadpisom? Vy viete? Hmm... Tak sa vrátim k začiatku a teda začnem aj koniec.
"Nikdy som nehľadal nikoho komu by som sa mal zverovať so svojimi problémamy či tajomstvami. Nikdy som ho nehľadal a teda som to rovno predom vzdal. Ale keďže na tomto svete sa občas stane aj nejaký ten zázrak: On, teda vlastne ona si ma našla sama. Možno sama a možno ju niekto poslal. Kto vie? Mne je to pravdu povediac jedno = Neriešim."
Ja teraz už len ďakujem, že si ma tá osoba našla, lebo dnes viem že je to to najkrajšie čo ma v živote samo našlo. A verím, že ak ste si vy ešte nikoho takého nenašli, tak si vás nájdu sami.
Venované: Jej teda mojej malej Sestre a Jemu.
Ďakujem za darček!!! (klikni)
streda 28. septembra 2011
Zasa len na skok?
Zdravím Vás milí čitatelia, drahí priatelia, vlastne všetci ktorí ste z neznámych príčin zablúdili na tento blog.
Nečakám vysokú návštevnosť no aspoň raz za mesiac by sem mohol niekto zablúdiť. A ak by aj nie, tak čo narobím? Začnem si vytvárať reklamy aby som mal publicitu? Nie, nie, to určite nie. Budem písať asi aj ďalej, teda ak ma to zasa neprestane baviť alebo mi písanie nenahradí iné "hoby", a bude mi jedno či to niekto číta, veď hlavné bude, že konečne bude mať to moje vysedávanie na internete aj nejaký iný zmysel ako len zabiť čas.
Ak sa vám zdá, že tento príspevok nemá žiadnu pointu, tak hoci by som vás rád vyviedol z omylu a perfektne by som zakomponoval dokonca vtipnú pointu do týchto suchých výplodov môjho do teraz skoro nepoužívaného mozgu, nemôžem. Nič ma bohužiaľ nenapadá!
Tak mi neostáva nič iné ako sa s Vami na teraz rozlúčiť a ešte dodať že toto je niečo také ako "Intro č.2".
Nečakám vysokú návštevnosť no aspoň raz za mesiac by sem mohol niekto zablúdiť. A ak by aj nie, tak čo narobím? Začnem si vytvárať reklamy aby som mal publicitu? Nie, nie, to určite nie. Budem písať asi aj ďalej, teda ak ma to zasa neprestane baviť alebo mi písanie nenahradí iné "hoby", a bude mi jedno či to niekto číta, veď hlavné bude, že konečne bude mať to moje vysedávanie na internete aj nejaký iný zmysel ako len zabiť čas.
Ak sa vám zdá, že tento príspevok nemá žiadnu pointu, tak hoci by som vás rád vyviedol z omylu a perfektne by som zakomponoval dokonca vtipnú pointu do týchto suchých výplodov môjho do teraz skoro nepoužívaného mozgu, nemôžem. Nič ma bohužiaľ nenapadá!
Tak mi neostáva nič iné ako sa s Vami na teraz rozlúčiť a ešte dodať že toto je niečo také ako "Intro č.2".
piatok 17. júna 2011
Shangaj cola
Niečo Vám poviem ,,,o našej spáse,
v Pekingu pochodujú plechovky na páse.
Buď je to spása, alebo smola,
keď prídu kamióny s logom Shanghaj Cola.
Čo na to dealer: "Prvá zadarmo!"
Zmagoriť ľudí treba, tak je to raz darmo.
Made in China, Made in Taiwan,
čo to o veľkej sile prezradíme aj Vám.
.... Zachráni Vás iba Shanghaj Cola.....
Čo na to dealer? Daj si to kľudne,
klinicky testované, trocha močopudné.
Kto si to vezme, zostane čistý,
čistý jak petržalský herák, buď si istý.
Tá receptúra z kláštora Shaolin,
nikotín, káva, guarana, taurín,
a voda priamo zo Žltej rieky.
Vy čo ste všetci chorý, zahadzujte lieky.
Kúpme si iný svet a bude všetko jasné
a potom večný smäd a peklo nám tak vlastné,
v rozličných podobách, tak ako chameleón,
vo svojich útrobách zhasneme ako neón.
Made in China, Made in Taiwan,
čo to o veľkej sile prezradíme aj Vám.
Made in China, Made in Taiwan,
čo to o veľkej sile prezradíme aj Vám.
Tak som to kúpil, bolo to nové.
Ta ja nevedel, že to bude návykové.
Človek si logne, naráta do troch,
budí sa na to že je svojej drogy otrok.
A potom zrána býva chuť veľká,
za kartón u dealera zdarma dve XL-ká
a na nich veľkým Shanghaj Cola,
tá sila, vitalita bez cholesterola.
Kúpme si iný svet a bude všetko jasné
a potom večný smäd a peklo nám tak vlastné,
v rozličných podobách, tak ako chameleón,
vo svojich útrobách zhasneme ako neón.
v Pekingu pochodujú plechovky na páse.
Buď je to spása, alebo smola,
keď prídu kamióny s logom Shanghaj Cola.
Čo na to dealer: "Prvá zadarmo!"
Zmagoriť ľudí treba, tak je to raz darmo.
Made in China, Made in Taiwan,
čo to o veľkej sile prezradíme aj Vám.
.... Zachráni Vás iba Shanghaj Cola.....
Čo na to dealer? Daj si to kľudne,
klinicky testované, trocha močopudné.
Kto si to vezme, zostane čistý,
čistý jak petržalský herák, buď si istý.
Tá receptúra z kláštora Shaolin,
nikotín, káva, guarana, taurín,
a voda priamo zo Žltej rieky.
Vy čo ste všetci chorý, zahadzujte lieky.
Kúpme si iný svet a bude všetko jasné
a potom večný smäd a peklo nám tak vlastné,
v rozličných podobách, tak ako chameleón,
vo svojich útrobách zhasneme ako neón.
Made in China, Made in Taiwan,
čo to o veľkej sile prezradíme aj Vám.
Made in China, Made in Taiwan,
čo to o veľkej sile prezradíme aj Vám.
Tak som to kúpil, bolo to nové.
Ta ja nevedel, že to bude návykové.
Človek si logne, naráta do troch,
budí sa na to že je svojej drogy otrok.
A potom zrána býva chuť veľká,
za kartón u dealera zdarma dve XL-ká
a na nich veľkým Shanghaj Cola,
tá sila, vitalita bez cholesterola.
Kúpme si iný svet a bude všetko jasné
a potom večný smäd a peklo nám tak vlastné,
v rozličných podobách, tak ako chameleón,
vo svojich útrobách zhasneme ako neón.
piatok 3. júna 2011
How now? (Ako teraz?)
Žijeme vo svete plnom našich snov,
snov ktoré ti kazí banda hnusných volov.
Pri pohľade na tú bandu volov a kráv,
máš na jazyku častú otázku:"How now."
How now zaznie, keď sa pozriem na tú našu politiku.
Vtedy ma len napne a hodím svoj obed do kríku.
A niekedy mám pocit, že len ten krík môj nárek počuje
a zlo tohto sveta mi do ucha nahlas skanduje.
Skanduje aby som skončil s tým hrozným svetom,
že na druhej strane ma privítajú v ruke s kvetom,
že ma bude hriať večný plameň toho prostredia,
ale musím konať rýchlo, než sa to iný dozvedia.
No vtom mi v hlave zaznie silný hlas:
"Zadrž! A neskríž si ani jeden vlas."
"Pošlem ti sem ľudí čo ti radi pomôžu
a tvoje trápenie spolu s tebou premôžu."
Ja v nádeji, že hlas by svoje slovo dodržal,
odložil som nôž i britvu a naozaj som zadržal.
Prvý hlas, čo počul som, som v hlave dávno nemal,
no sľub ktorý dnes dostal som, mi spánok v noci nedal.
Znova ozýva sa otázka:"How now." A čo teraz?
Uprostred noci, zazvoní mi mobil z ničoho nič, naraz.
A v ňom počuť hlas, čo ma často volá von.
Ten hlas dnes volám sestra, počuť ho ako zvon.
To bol ten človek, ktorého dostal som sľubom.
A nikdy nebol sám, často chodil s Ľubom
a celou mojou rodinou i priateľmi,
čo nie sú ako zlo: prefíkaní, zákerní.
Dnes viem, že mať rodinu je dôležité,
hoc často sú vaše vzťahy zložité.
No vždy je tu ten hlas či zvon,
ktorý je tu pre nás, máme oporu v ňom.
Venované mojej rodine mojej "sestre" a tebe, čitateľovi, lebo inak by to nemalo zmysel...
snov ktoré ti kazí banda hnusných volov.
Pri pohľade na tú bandu volov a kráv,
máš na jazyku častú otázku:"How now."
How now zaznie, keď sa pozriem na tú našu politiku.
Vtedy ma len napne a hodím svoj obed do kríku.
A niekedy mám pocit, že len ten krík môj nárek počuje
a zlo tohto sveta mi do ucha nahlas skanduje.
Skanduje aby som skončil s tým hrozným svetom,
že na druhej strane ma privítajú v ruke s kvetom,
že ma bude hriať večný plameň toho prostredia,
ale musím konať rýchlo, než sa to iný dozvedia.
No vtom mi v hlave zaznie silný hlas:
"Zadrž! A neskríž si ani jeden vlas."
"Pošlem ti sem ľudí čo ti radi pomôžu
a tvoje trápenie spolu s tebou premôžu."
Ja v nádeji, že hlas by svoje slovo dodržal,
odložil som nôž i britvu a naozaj som zadržal.
Prvý hlas, čo počul som, som v hlave dávno nemal,
no sľub ktorý dnes dostal som, mi spánok v noci nedal.
Znova ozýva sa otázka:"How now." A čo teraz?
Uprostred noci, zazvoní mi mobil z ničoho nič, naraz.
A v ňom počuť hlas, čo ma často volá von.
Ten hlas dnes volám sestra, počuť ho ako zvon.
To bol ten človek, ktorého dostal som sľubom.
A nikdy nebol sám, často chodil s Ľubom
a celou mojou rodinou i priateľmi,
čo nie sú ako zlo: prefíkaní, zákerní.
Dnes viem, že mať rodinu je dôležité,
hoc často sú vaše vzťahy zložité.
No vždy je tu ten hlas či zvon,
ktorý je tu pre nás, máme oporu v ňom.
Venované mojej rodine mojej "sestre" a tebe, čitateľovi, lebo inak by to nemalo zmysel...
utorok 31. mája 2011
Verím v to. Žijem to?
Posledné dni som bol akosi mimo. Posledné dni, dobre teda posledných pár mesiacov som akosi mimo. Možno je to zmenou prostredia, možno mojou pubertou či momentálnym obdobím. Možno je to tým že o pár dní mám záverečné skúšky na škole a ja sa vôbec necítim akoby som ich išiel spraviť. Možno to naozaj nie je môj problém, možno má problém moje okolie.
A možno sa len vyhováram a zakrývam pravdu, ktorú sám nepoznám. Kto vie? On?
Toľko úvodných slov a poďme rovno k veci. Paradoxne neviem o čom bude tento príspevok, takže môžem začať pekne po poriadku. Uvediem vás do mojej dilemy.
Pred týždňom či dvoma nám domov prišli poštou tlačivá. Dostali ste ich možno aj vy. Boli to tlačivá ohľadom sčítania ľudu. Zákon nám prikazuje vyplniť ich a vyplniť ich pravdivo. Paradoxne na druhú stranu, nie sme trestaný v prípade, že by sme neuposlúchli. Dobre teda, dosť bolo paradoxov.
Na tlačive ma prekvapili otázky typu: "Chodíte do práce pešo? Ako dlho vám to trvá? Dochádzate pravidelne?"
Všetky tieto bláboly som prefrčal a okrem toho, že som si uviedol ako rodné mesto ŽILIINA (narážam na doble I) som tam myslím nemal žiadnu chybu či zádrheľ.
Až som sa dostal k podstatnej otázke. Akú vyznávate vieru?
Vtedy som hrdo zaznačil "rímskokatolícku vieru", čo ma prekvapilo moja matka tiež a čo ma vôbec neprekvapilo môj otec a istým spôsobom švihnutá sestra do kolónky iné napísali "budhizmus".
V tej chvíli som o svojom rozhodnutí ani len na moment nezapochyboval. Veď prečo by som aj mal? Osobne mám minimum zlých skúseností s katolíkmi.
Ale dnes by ma dokázal akýkoľvek chabý argument dokázal presvedčiť o tom, že sa mám pridať k môjmu "vzoru" otcovi. Prečo? Zmenilo sa snáď niečo? Nadobudol som iné skúsenosti?
NIE! Všetko je ako bolo pred tým, len som si to celé nechal prejsť hlavou.
Ako mi to tak vírilo v hlave a zrážalo sa to s mojimi "problémami" (ktorých tam je kvantum) zrazilo sa to s jedným slovom CIRKEV. A vtedy nastal chaos. Čo som to ja zaškrtol? S čím som súhlasil? Teraz sa budem musieť podľa toho chovať? Doposiaľ som si myslel že som katolík taký ako má byť ale podľa toho čo hovorí cirkev som stelesnenie diabla, keď nie na Zemi tak minimálne v Žiline.
A čo vlastne znamenalo moje priznanie sa k viere? Čo sa stane keď bude väčšina Slovákov označená ako katolíci? Bude zakázaná interrupcia, eutanázia, budú odsekávané ruky tým ktorý kradnú? Všetko toto som nechcel. Tak k čomu som sa to priznal?
Ani teraz som svoj názor nezmenil. Stále chodím do kostola pomaly každý deň, čo evidentne vadí mojim rodičom. Ale chodím tam s tým že verím v niečo. Nie je to Boh nie je to Aláh, je to len niečo čo je nad nami. Niečo čo ma môže kompletne zničiť, niečo čo ma môže vzkriesiť. Nedá sa to označiť ako dobré či zlé. Je to oboje zároveň. Prúdi v tom svätá rovnováha. Keby sme to chceli znázorniť, úplne sa to nedá, no najbližšie k tomu má obraz jing-jang.
Ako tak teraz píšem túto vetu, ani náhodou si nepamätám vetu ktorou som začínal. No dúfam že tento môj výplod pochopíte aspoň z časti.
Nechcel som kritizovať ani cirkev ani vládu ani nikoho iného. Chcel som len zapísať to prvé čo ma napadlo (a bohužiaľ toto mi zišlo prvé na um).
Možno ďalší príspevok bude diametrálne odlišný od tohoto. Je to len pre to, že píšem to čo chcem a nie to čo všetci očakávajú. A nehanbím sa za to.
A možno sa len vyhováram a zakrývam pravdu, ktorú sám nepoznám. Kto vie? On?
Toľko úvodných slov a poďme rovno k veci. Paradoxne neviem o čom bude tento príspevok, takže môžem začať pekne po poriadku. Uvediem vás do mojej dilemy.
Pred týždňom či dvoma nám domov prišli poštou tlačivá. Dostali ste ich možno aj vy. Boli to tlačivá ohľadom sčítania ľudu. Zákon nám prikazuje vyplniť ich a vyplniť ich pravdivo. Paradoxne na druhú stranu, nie sme trestaný v prípade, že by sme neuposlúchli. Dobre teda, dosť bolo paradoxov.
Na tlačive ma prekvapili otázky typu: "Chodíte do práce pešo? Ako dlho vám to trvá? Dochádzate pravidelne?"
Všetky tieto bláboly som prefrčal a okrem toho, že som si uviedol ako rodné mesto ŽILIINA (narážam na doble I) som tam myslím nemal žiadnu chybu či zádrheľ.
Až som sa dostal k podstatnej otázke. Akú vyznávate vieru?
Vtedy som hrdo zaznačil "rímskokatolícku vieru", čo ma prekvapilo moja matka tiež a čo ma vôbec neprekvapilo môj otec a istým spôsobom švihnutá sestra do kolónky iné napísali "budhizmus".
V tej chvíli som o svojom rozhodnutí ani len na moment nezapochyboval. Veď prečo by som aj mal? Osobne mám minimum zlých skúseností s katolíkmi.
Ale dnes by ma dokázal akýkoľvek chabý argument dokázal presvedčiť o tom, že sa mám pridať k môjmu "vzoru" otcovi. Prečo? Zmenilo sa snáď niečo? Nadobudol som iné skúsenosti?
NIE! Všetko je ako bolo pred tým, len som si to celé nechal prejsť hlavou.
Ako mi to tak vírilo v hlave a zrážalo sa to s mojimi "problémami" (ktorých tam je kvantum) zrazilo sa to s jedným slovom CIRKEV. A vtedy nastal chaos. Čo som to ja zaškrtol? S čím som súhlasil? Teraz sa budem musieť podľa toho chovať? Doposiaľ som si myslel že som katolík taký ako má byť ale podľa toho čo hovorí cirkev som stelesnenie diabla, keď nie na Zemi tak minimálne v Žiline.
A čo vlastne znamenalo moje priznanie sa k viere? Čo sa stane keď bude väčšina Slovákov označená ako katolíci? Bude zakázaná interrupcia, eutanázia, budú odsekávané ruky tým ktorý kradnú? Všetko toto som nechcel. Tak k čomu som sa to priznal?
Ani teraz som svoj názor nezmenil. Stále chodím do kostola pomaly každý deň, čo evidentne vadí mojim rodičom. Ale chodím tam s tým že verím v niečo. Nie je to Boh nie je to Aláh, je to len niečo čo je nad nami. Niečo čo ma môže kompletne zničiť, niečo čo ma môže vzkriesiť. Nedá sa to označiť ako dobré či zlé. Je to oboje zároveň. Prúdi v tom svätá rovnováha. Keby sme to chceli znázorniť, úplne sa to nedá, no najbližšie k tomu má obraz jing-jang.
Ako tak teraz píšem túto vetu, ani náhodou si nepamätám vetu ktorou som začínal. No dúfam že tento môj výplod pochopíte aspoň z časti.
Nechcel som kritizovať ani cirkev ani vládu ani nikoho iného. Chcel som len zapísať to prvé čo ma napadlo (a bohužiaľ toto mi zišlo prvé na um).
Možno ďalší príspevok bude diametrálne odlišný od tohoto. Je to len pre to, že píšem to čo chcem a nie to čo všetci očakávajú. A nehanbím sa za to.
Intro
Čo to vlastne bude?
Romantické a srdcervúce príbehy? Filozofické úvahy? Môj pohľad na svet?
Nie, ani jedno ale zároveň asi aj všetko. Jednoducho by sa to dalo nazvať "Zhluk mojich myšlienok."
Čo očakávam?
Neočakávam nič. Ba lepšie povedané očakávam to najhoršie. A najhoršie nemusí byť len to že by si ma niekto znenávidel, či dokonca by ma udal a ja by som si musel posedieť nejaký ten čas vo väzbe.
Pravdu povediac očakávať to najhoršie sa vskutku nedá, lebo nikdy nemôžeš vedieť čo sa ako vyvinie.
A preto sa asi vrátim k prvému názoru, že naozaj neočakávam nič.
Čo som vlastne zač?
Som človek ako každí iní, ale predsa niečím odlišný od ostatných. Čím? Na to dúfam prídete práve vy.
Niečo čo Vám môžem o sebe povedať je, že som človek s chabou fantáziou, ale to nevylučuje to, že vy ste na tom horšie. Som človek čo večne používa citáty, hoci toho neprežil (a to ešte nehovorím o čítaní) dosť na to aby on sám niektorým rozumel. A tak vám bez obáv a strachu môžem už len veriť, že moje neusporiadané myšlienky rozlúštite. A preto to započnem prvým a zároveň mojím najobľúbenejším citátom: "Neboj sa, len VER."
Romantické a srdcervúce príbehy? Filozofické úvahy? Môj pohľad na svet?
Nie, ani jedno ale zároveň asi aj všetko. Jednoducho by sa to dalo nazvať "Zhluk mojich myšlienok."
Čo očakávam?
Neočakávam nič. Ba lepšie povedané očakávam to najhoršie. A najhoršie nemusí byť len to že by si ma niekto znenávidel, či dokonca by ma udal a ja by som si musel posedieť nejaký ten čas vo väzbe.
Pravdu povediac očakávať to najhoršie sa vskutku nedá, lebo nikdy nemôžeš vedieť čo sa ako vyvinie.
A preto sa asi vrátim k prvému názoru, že naozaj neočakávam nič.
Čo som vlastne zač?
Som človek ako každí iní, ale predsa niečím odlišný od ostatných. Čím? Na to dúfam prídete práve vy.
Niečo čo Vám môžem o sebe povedať je, že som človek s chabou fantáziou, ale to nevylučuje to, že vy ste na tom horšie. Som človek čo večne používa citáty, hoci toho neprežil (a to ešte nehovorím o čítaní) dosť na to aby on sám niektorým rozumel. A tak vám bez obáv a strachu môžem už len veriť, že moje neusporiadané myšlienky rozlúštite. A preto to započnem prvým a zároveň mojím najobľúbenejším citátom: "Neboj sa, len VER."
Prihlásiť na odber:
Komentáre (Atom)